Svetový deň vojnových veteránov


11.11.2013 o 09:00 hod,
Šafárikovo námestie, Bratislava

 

     Pozývame Vás na spomienkové podujatie pri príležitosti skončenia 1. svetovej vojny, ktorá dňa 11.11.1918 o 11. hodine a 11. minúte podpísaním prímeria v Compiége vo Francúzsku po viac ako štyroch rokoch skončila.

 

     11. novembra si pripomíname hrdinstvo ľudí, ktorí padli na bojiskách svetových vojen za slobodu a mier. Vojnové hrôzy zostali tak hlboko vryté do podvedomia ľudí, že po jej skončení bol 11. november vyhlásený za Deň vojnových veteránov.

 

      11. novembra 1918 o 11. hodine a 11. minúte zaznela posledná salva pri podpise prímeria v Compiégne vo Francúzsku, ktorým sa skončila prvá svetová vojna. Na rozdiel od všetkých predchádzajúcich vojen trvalo toto ozbrojené stretnutie nepretržite viac než štyri roky. Straty na ľudských životoch, ktoré si táto „Veľká vojna“ vyžiadala, nemali dovtedy obdobu v celých ľudských dejinách. Zo 65 miliónov vojakov mobilizovaných všetkými bojujúcimi štátmi ich bolo 8 miliónov zabitých a ďalších 21 miliónov zranených, alebo doživotne zmrzačených. Hrôzy a útrapy z tejto vojny zostali tak hlboko vryté do vedomia jej účastníkov, že bezprostredne na to ako vojna skončila, bol 11. november vyhlásený za Deň vojnových veteránov.

 

     Symbol červeného maku. Prvopočiatky tohto symbolu, ako symbolu nového života, nájdeme v básni „In Flanders Fields“ od kanadského vojenského lekára podplukovníka Johna McCrae, rodáka z mesta Guelph, v provincii Ontario v Kanade. Zložil ju v máji 1915, keď sa v oblasti západného Flámska zúčastnil na druhej veľkej krvavej bitke o belgické mestečko Ypres (22. 4. – 25. 5. 1915). Napriek tomu, že bol vojenským chirurgom, na útrapy a bolesť ranených vojakov, ktorých ošetroval v poľnom obväzisku, si nemohol zvyknúť. Svoju bolesť tlmil písaním básní. Osobitne sa ho dotkla smrť priateľa a bývalého žiaka poručíka Alexisa Helmera z Ottawy, ktorý bol zabitý výbuchom granátu 2. mája 1915. Očitý svedok seržant Cyril Allison opísal, že toho rána, keď vial jemný východný vietor, sa červené (divé) maky medzi hrobmi akoby vlnili. John McCrae svoju bolesť vpísal do básne, ale papierik s ňou zahodil. Okoloidúci dôstojník ho však zdvihol a poslal do Anglicka. Časopis Punch publikoval báseň 8. decembra 1915. Tradície nosenia červeného maku sa John McCrae nedožil, zomrel 28. januára 1918 v Britskej vojenskej nemocnici pre dôstojníkov č. 14 vo Wimereux, neďaleko Boulogne vo Francúzsku vo veku 45 rokov. Báseň sa dostala aj do rúk americkej členky asociácie Mladí kresťania Moiny Michaelovej a inšpirovala ju k myšlienke učiniť z kvetu červeného maku poetický symbol obetí tohto dovtedy najväčšieho celosvetového vojnového konfliktu. Prvýkrát túto svoju predstavu realizovala v USA v roku 1920, keď červený mak ako symbol spomienky na vojnové hrôzy prijali americkí veteráni. V roku 1921 ju nasledovala francúzska Anne Guerin, ktorá tento symbol nového života rozšírila medzi kanadských a britských legionárov. V rovnakom roku sa k symbolu červeného maku prihlásila aj Austrália. Dnes môžeme uvidieť kvet červeného maku pri spomienkových aktoch a ceremóniách pri príležitosti Dňa vojnových veteránov vo väčšine demokratických krajín, ktoré boli zatiahnuté do svetových vojen. V posledných rokoch si táto tradícia nachádza svoje dôstojné miesto aj na Slovensku.

     V krajinách Commonwealthu si 11. november pripomínajú pod oficiálnym názvom Remembrance Day (Deň pamäti) a tiež aj ako Poppy Day (Deň červených makov), v Spojených štátoch ako Veterans Day (Deň veteránov), vo Francúzsku, či Belgicku ako Jour de l’Armistice (Deň prímeria), alebo tiež pod názvom Jour du Souvenir (Deň pamäti), v Holandsku ako Wapenstilstandsdag (Deň prímeria).





<< späť

Skočiť na menu